Je to tu. Posledný týždeň našej výzvy bol pre mňa možno prekvapivo asi najnáročnejší. Neviem, či to bolo tým, že som bola preťažená alebo tým, že som mala za sebou toľko kilometrov. Jedno ale viem iste, prekonala som sama seba, a to aj napriek tomu, že na začiatku mi nikto neveril - ani ja som si veľmi neverila.
Keď sa obzriem späť, musím úprimne povedať, že to nebolo vždy úplne jednoduché. Na druhej stranu to ale nebolo nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Ľudia sa ma občas pýtajú, čo bolo na tom všetkom najťažšie. Moja odpoveď je vždy rovnaká - boj sama so sebou a prekonanie vlastnej lenivosti, nie tej stovky kilometrov. Ale podarilo sa.
Najskôr sa pýtali, prečo to robíme...
... teraz sa pýtajú ako. U nás v práci, kde boli všetci pôvodne dosť skeptickí, sa zrazu rozhorel záujem o beh. Kolegyne za nami s Martinou chodia a pýtajú sa, ako sme začínali. Na čo si majú dať pozor a čo je zo začiatku najlepšie. Ani jedna z nás sa pochopiteľne nestala za mesiac priekopníčkou v behu, to vôbec nie, takže sme vo svojich radách skromné, ale nesmierne nás teší, že sme dokázali strhnúť aj pár ďalších ľudí. Je totiž strašne pekné vedieť, že ste sa pre niekoho mohli stať inšpiráciou. Rovnako tak, keď ma vídali susedia dobiehať domov a vždy ma pozdravili a úprimne pochválili. To bolo obrovským hnacím motorom. Obrovská vďaka patrí aj Martine, ktorá celú výzvu vymyslela a prinútila ma so sebou niečo robiť. A po celý čas ma podporovala.
Strava je tiež dôležitá
Ako som už písala, posledný týždeň bol náročný. Trápili ma kŕče v svaloch a mala som pocit, že by si potrebovali oddýchnuť, lenže na to už nebolo veľa času. Popíjala som teda magnézium a myslím, že mi to veľmi pomohlo. Občas som si dala tiež vitamín C. Osvedčilo sa mi tak dve hodinky pred behom nejesť, prípadne len niečo ľahké. Verte mi, že nie je nič príjemné, keď sa vám po celý čas vracia jedlo hore hrdlom, dvíha sa vám žalúdok alebo vás "pichá v boku". Kamarát mi ešte doporučil chia semienka, že to sú semienka bežcov. Ešte som sa k nimi nedostala, ale načítané o nich mám už dosť. Tak uvidíme.
Čo bude ďalej?
To je tiež otázka, ktorú občas počúvam. "Takže, čo teraz? Skončíš?" Nie, nemyslím si, že by som skončila. Navyše Martina nám naplánovala ďalšiu výzvu - 115 kilometrov za september. Beh sa stal mojou súčasťou, rituálom a obrovským relaxom. Skvele si pri ňom utrieďujem myšlienky, vyčistím hlavu a hlavne ma núti dodržiavať určitý poriadok, ktorý mám pocit, že mi v živote chýbal. A tiež chudnem, čo je len pridaná hodnota toho všetkého. Takže idem ďalej! Beh ma pohltil a som za to jedine rada. A viete čo? Keď sa stretávam s ostatnými bežcami na chodníku, už sa z diaľky spoznávame, kývneme na seba a symbolicky zdvihneme ruku na pozdrav - hrozne sa mi to páči, tá súdržnosť.
Chcelo by to niečo múdreho na záver, čo poviete? Či už ste do našej výzvy šli s nami alebo sa na to ešte len chystáte :) , pamätajte, že aj malý úspech je úspech. A že nezáleží na tempe vášho behu, pretože zakaždým budete rýchlejší, než tí, čo len ležia na gauči. Pripravte sa tiež na to, že vám možno niektorí budú hovoriť: "To sa nedá, to nedokážeš, nemáš na to..." No jediné, čo musíte urobiť, je otočiť sa a povedať rázne: "Tak sa pozeraj!" Držím vám palce a som presvedčená, že na to všetci máme!
